Ochota riskovať a tolerovanie rizika: koľko rizika firma vedome akceptuje

Predstavte si dvoch vedúcich v tej istej firme. Obaja dostanú na stôl rovnakú príležitosť: veľká zákazka pre nového zákazníka v krajine, kde firma ešte nepôsobila. Jeden ju schváli, lebo „takto rastieme“. Druhý ju odmietne, lebo „nepoznáme tamojšie právo a môžeme sa popáliť“. Obaja konajú v dobrej viere. Problém je, že vedenie firmy alebo majiteľ im nikdy nepovedal, koľko rizika vlastne chce podstupovať. A tak rozhoduje povaha človeka, nie stratégia firmy.

Koľko rizika sme ochotní vedome niesť? Odpoveď na túto otázku má meno. Volá sa ochota riskovať a tolerovanie rizika.

Čo je to ochota riskovať a čo tolerovanie rizika

Tieto dva pojmy znejú podobne a často sa zamieňajú, hoci každý hovorí o niečom inom. Vymedzuje ich slovník STN ISO 31073 Manažérstvo rizika. Slovník z apríla 2023, ktorý je slovenskou verziou medzinárodnej normy ISO 31073:2022 a nadviazal na starší ISO Guide 73:2009.

Ochota riskovať (risk appetite) je podľa slovníka výška a typ rizika, ktoré je organizácia ochotná podstúpiť alebo si zachovať. Je to strategický pojem, ktorý zohľadňuje budúci vývoj. Všimnite si obe slovesá. Nejde len o to, do čoho firma vstúpi, ale aj o to, čo si vedome nechá bez ďalšieho opatrenia. Firma s vysokou ochotou riskovať v oblasti inovácií vedome investuje do vecí, ktoré nemusia vyjsť, lebo vie, že bez toho nebude rásť.

Tolerovanie rizika (risk tolerance) je pripravenosť organizácie alebo zainteresovanej strany znášať zvyškové, teda reziduálne riziko, aby dosiahla svoje ciele. Reziduálne riziko je to, čo zostane po zavedení opatrení. Tolerovanie je preto užšie a praktickejšie, často sa viaže ku konkrétnemu riziku a býva obmedzené zvonku, napríklad zákonom alebo reguláciou. Pri ochrane osobných údajov alebo bezpečnosti práce vaša tolerancia nie je vecou chuti, hranicu vám definuje zákon.

Zjednodušene: ochota riskovať je o tom, koľko rizika chcete vyhľadávať a koľko si vedome ponecháte, tolerovanie o tom, koľko ho znesiete po tom, čo ste spravili, čo ste mohli. Ochota je smer, tolerovanie je mantinel.

Prečo to firmy spravidla nepomenujú

Pretože to znie ako niečo pre veľké korporácie a zasadačky predstavenstva. Menšie organizácie majú pocit, že formálne vyhlásenie o ochote riskovať je byrokracia, ktorú nepotrebujú. A v tejto formálnej podobe majú často pravdu.

Lenže ochotu riskovať firma má vždy, či ju pomenuje, alebo nie. Otázka je len, či je vyslovená a zdieľaná, alebo či zostáva nevypovedaná v hlavách jednotlivcov. Keď ju firma nepomenuje, platí presne to, čím sme začali: rovnaké rozhodnutie dopadne raz tak a raz onak, podľa toho, kto rozhoduje a akú má práve náladu. S pomenovanou ochotou riskovať sa v projektoch stretávame zriedka. Náklad nie je vidno, lebo sa neprejaví ako jedna veľká chyba, ale ako tisíc malých nekonzistentných rozhodnutí, ktoré ťahajú firmu raz doľava, raz doprava. Je to zároveň jeden z prejavov rizikovej kultúry: kde chýba spoločná odpoveď, rozhoduje povaha jednotlivca.

Ochota riskovať nie je „čím menej rizika, tým lepšie“

Inštinkt mnohých manažérov je, že dobrá firma riziká minimalizuje. Lenže nulové riziko znamená nulový rast. Firma, ktorá nepodstúpi žiadne riziko, nevstúpi na nový trh, nevyvinie nový produkt a nezíska veľkú zákazku. Riskuje, že ju predbehne odvážnejšia konkurencia. Riadenie rizík nie je o tom riziká odstrániť, ale vedome sa rozhodnúť, ktoré stoja za to.

Ochota riskovať navyše nie je rovnaká naprieč firmou. Zrelá firma má vysokú ochotu riskovať tam, kde sa vytvára hodnota (nové produkty, trhy, obchodné modely), a takmer nulovú tam, kde by zlyhanie bolo neprijateľné (bezpečnosť ľudí, ochrana údajov, dodržiavanie zákona, jadrová či iná kritická bezpečnosť). Vyslovene riskantná v inovácii a vyslovene konzervatívna v compliance, to nie je rozpor, to je zrelosť. Firma, ktorá má rovnakú ochotu riskovať na všetko, je buď zbytočne ustráchaná v raste, alebo nebezpečne ľahkovážna tam, kde nemá byť.

Ako to pomenovať bez korporátneho rituálu

Nepotrebujete dvadsaťstranový dokument ani workshop s externým facilitátorom. Pre firmu aj orgán verejnej správy stačí niekoľko realistických odpovedí na otázku „kde sme ochotní riskovať a kde nie“.

Začnite od cieľov, lebo ochota riskovať bez väzby na ciele je len fráza. Potom pre každú dôležitú oblasť pomenujte hranicu. Napríklad: v nových trhoch sme ochotní niesť stratu z jednej až dvoch neúspešných zákaziek ročne výmenou za expanziu. V kvalite akceptujeme drobné nezhody, ktoré rýchlo napravíme, nie však také, čo ohrozia zákazníka. V ochrane osobných údajov a bezpečnosti práce je naše tolerovanie rizika minimálne, tam sa neexperimentuje.

Skúškou kvality nie je, ako pekne to znie, ale či to viete použiť pri reálnom rozhodnutí. Dobre pomenovaná ochota riskovať vám pri konkrétnej zákazke pomôže povedať „áno“ alebo „nie“ a vedieť prečo. Ak to nepomôže rozhodnúť, je to len ozdoba na stene.

Ako sa ochota riskovať premieta do praxe

Keď máte ochotu riskovať a tolerovanie rizika pomenované, prestávajú byť deklaráciou a stávajú sa nástrojom. V procese riadenia rizík podľa ISO 31000 sa premietnu do kritérií rizika, ktorým norma venuje samostatnú klauzulu (čl. 6.3.4 Definovanie kritérií rizika). Kritériá rizika vychádzajú z cieľov organizácie a z jej vonkajších aj vnútorných súvislostí a môžu byť odvodené z noriem, zákonov a politík. To je aj dôvod, prečo tolerovanie často nie je vecou vašej voľby.

Prakticky to znamená, že v matici alebo v inom hodnotení viete, kde je čiara: riziká pod ňou prijímate, riziká nad ňou musíte ošetriť opatrením alebo eskalovať na vedenie. Bez tejto čiary sa hodnotenie rizík zmení na zoznam bez rozhodnutia, čo je jedna z najčastejších chýb v riadení rizík.

Tým sa rozhodovanie zosúladí. Dvaja vedúci z úvodu článku by sa pri rovnakej zákazke rozhodli rovnako, lebo by mali spoločnú odpoveď na otázku, koľko rizika firma unesie. Riadenie rizík sa tak premení z osobnej povahy jednotlivca na vedomú voľbu firmy.

Ak chcete pomenovať ochotu riskovať a tolerovanie rizika tak, aby vám reálne pomáhali rozhodovať, a nie aby skončili v šuplíku, na úvodnej konzultácii to prejdeme spolu a navrhneme konkrétny ďalší krok, bez záväzku.